Druhá susedka z nášho bytu, pani Libuša, bola sama, deti nemala, manžel jej zomrel, a tak sme ju navštevovali. Veľmi rada spievala, tak všetky pesničky sme s ňou spievali. Povedala, že za mlada chodila do zboru v kostole a spievala na pohreboch. Bola veriaca, ale za totality mala vedúce miesto v textilke, a tak musela vstúpiť do KSČ a prestala chodiť do kostola. Veľa sme sa za ňu modlili k Panne Márii zázračnej medaily a prosili o záchranu jej duše. Pomaly si ju Božia milosť priťahovala, obnovila si modlitby a prejavila záujem o prijatie sviatosti po dlhých rokoch. Nosili sme jej eucharistiu a mala veľkú radosť a vždy už s láskou čakala na našu návštevu. Vo veľkých bolestiach ju odviezli do nemocnice, bola na prístrojoch na JIS-ke, sestričky ma tam pustili, aby som sa s ňou pomodlila, zaspievala, že ona vníma, ale nemohla už rozprávať. Tak som jej dala krížik a zakrátko zomrela. V našom vchode pani, čo poznala dlhé roky tieto dve panie, mi hovorí: “Ako sa vám podarilo tieto dve komunistky získať na vieru naspäť?“ Odpovedala som jej: “To bola Božia milosť a u Boha nie je nič nemožné. On hľadá každú ovečku, aby ju zachránil a nás tiež posiela k ním, aby sme boli dobré nástroje v Božích rukách“.

Zpět